Thales o.z.

Keby som to vedel, tak by som…

To pozná každý. Naozaj je nutné toto riskovať?

Život si riadime sami a prirodzene ho chceme prežiť čo najlepšie.

Sokrates (jeden z najväčších mysliteľov jeho doby) presadzoval myšlienku, že namiesto viery v mýty, musí človek hľadať pravdu. No nie tak, že sa zavrie niekde sám a bude čakať na osvietenie. Pravda nie sú pečené holuby, ktoré nám len tak priletia… Ale dopracovať sa k nej dá výmenou názorov a porovnávaním faktov.

Každý deň sa k nám dostávajú rôznorodé informácie, avšak často nám uniká dôležitosť niektorých z nich. Nič sa nedeje náhodne, všetko je cielené, súvisí spolu a je vzájomne prepojené.

Predstava sveta v mysli funguje ako akési puzzle, ktoré sa skladá z jednotlivých častí. Z dostupných informácií, ktoré máte, si vytvárate ucelenú predstavu o svete, snažíte sa pochopiť minulosť, ovládať prítomnosť a predvídať budúcnosť. Spätným pohľadom na minulé udalosti získavate informácie, ktoré ste predtým nemali a teraz vám zapadajú do predstavy. Pocit „ja som to vedel/a“ je spôsob akým sa vyrovnávate s omylmi minulosti. Vytvárate si ilúziu, že aj budúcnosť je predvídateľná a máte ju v rukách.

Viete to, čo môžete vedieť?

„Vedieť môžete len to, čo je súčasne pravdivé a poznateľné.“ Slovo pravda má v tomto kontexte význam niečoho reálneho, čo sa dá v danú chvíľu preukázať. Nemôžete vedieť niečo, na čo nie sú dôkazy, akokoľvek ste presvedčení, že „viete“. Nedokázané však môžete predpokladať, a to na základe nejakých indícií vychádzajúcich z predošlého poznania – môžete urobiť predikciu. Vo vede je predikcia bežná: vezmú sa známe fakty, vyhodnotia sa a vytvorí sa predpoklad. Vaše rozhodovanie a predpovedanie pracuje s informáciami, ktoré máte poruke. Je jednoduchšie vytvoriť nejaký kompaktnejší záver z menšieho množstva informácií, než z mnoho premenných. Presvedčivosť vášho „príbehu“ však neznamená nutne pravdivosť. Dôvodom je, že dostupné informácie neobsahujú všetko, čo by ste mali brať do úvahy, aby vaše predpoklady boli trochu presnejšie.

Omyl „spätného pohľadu“

Po vojne je každý generál. „Celú dobu som to vedel“ je dlho známy a opisovaný omyl, ktorý určite dobre poznáte. Domnelá znalosť, vytvára presvedčenie že „áno, tak sa to stalo a veď to bolo jasné už od začiatku“. Tento pocit patrí medzi silné kognitívne ilúzie – aj keď viete že je to omyl, stále možno cítite, že by na tom predsa len… Fakty však ukazujú niečo iné. Otázka by teda mohla znieť: Ste ochotní prijať zodpovednosť za svoje rozhodnutie aj keď „ste vedeli“, ako sa situácia vyvinie?

Zodpovednosť za nepredvídateľné

Mnoho odvetví ľudskej činnosti denne vyžaduje riešenie vážnych problémov, kde existuje obrovské pole neistoty – náhodných udalostí, ktoré sa nedajú predvídať. Lekárstvo, súdnictvo, investície a politické rozhodnutia sú len špičkou ľadovca. Každý si myslí, že „to vedel“, keď už situácia dospela k svojmu výsledku. Mohli ste urobiť múdre rozhodnutie (na základe dostupných faktov), ktoré viedlo k negatívnemu výsledku, alebo ste mohli urobiť hlúpe rozhodnutie, ktoré viedlo k úspechu. Nič to však nemení na tom, že jedno bolo múdre a druhé hlúpe v čase, kedy sa k nedostupným informáciám nikto nemohol dostať.

Vidieť veci v širších súvislostiach, disponovať s informáciami podloženými faktami, významne znižujú riziko nesprávneho rozhodnutia.